Gajda

Asi pred šiestimi rokmi nám náš známy ponúkol kozičku. Bola už dospelá, ale malá – kamerunská koza. Malá, čierna, prítuľná. Máme s kozami už svoje skúsenosti, ale táto kozička bola iná. Nerobila žiadne problémy, neliezla nám do kýblov s obilím, neštverala sa na plot, nekradla pokrm iným zvieratám na dvore – jednoducho ideálna koza. Mala tak zvláštne vyduté brucho a preto sme ju nazvali Gajda.

Gajduška bola veľmi ústretová a milá kozička. Jediný jej nedostatok boli jej hlasivky. Keď chcela niečo povedať, vyplazila jazyk a veľmi nahlas a vo vysokej tónine spustila: Mééééééééééééééééé! Počuli sme ju aj v obývačke.

Koncom tejto zimy sa Gajde narodilo kozliatko. Malá, čierna a rozkošná kozička. Gajda bola veľmi dobrá matka. Kozliatko kojila, chránila aj bránila, keď bolo treba. Žiaľ, táto jej strarostlivosť trvala len dva týždne.

Jedno ráno sme Gajdušku našli na zemi. Ležala a ťažko dýchala. Aj keď sme ju celú prezreli, nenašli sme žiadne zranenie. Skúšali sme ju postaviť na nohy, ale už nevládala stáť. Do večera Gajda zomrela a nám ostalo dvojtýždňové kozie bábätko. Boli malé šance, že prežije. Zaobstarali sme cumel a skúšali kozliatko kŕmiť. Vedelo len volať: Mé-mé! Vďaka tomu sme ju nazvali Me-me.

Tri dni Me-me nechcela jesť. Volala svoju mamičku, ale márne. Bolo to veľmi smutné vidieť ju, ako sa trápi. Potom nejako pochopila, že mama už nie je a miesto nej sú tu ľudia. Zistila, že cumel prináša jedlo a začala jesť. Vtedy sme vedeli, že máme vyhraté.

Dnes má malá Me-me mesiac a už asi na mamu zabudla a adoptovala sa do našej rodiny. Fľaška s cumlíkom nahradila vemeno a matkinu prítomnosť nahradila zvieracia komunita na dvore.

Me-me sa rada “vozí” na Rafikinom širokom chrbte – toto robila aj na Gajdinom chrbte. Asi jej je zima na kopýtka a takýmto spôsobom si zohrieva nožičky. Pomaly rastie a snáď sa už netrápi kvôli tomu, že je sirota.