Po roku

Máme za sebou ťažký rok. Požiar 3. januára 2019 nám zničil náš domov, veci, ktoré nám boli milé, prišli sme o materiálne hodnoty, ale najhoršie bolo to, že sme stratili pocit bezpečia.

Po celý uplynulý rok sme tvrdo pracovali a podarilo sa nám aj s pomocou druhých ľudí znovu si postaviť bývanie, zariadiť sa a pokračovať v predchádzajúcom spôsobe života. Máme síce menší dom, ako bol ten pôvodný, ale sme v ňom doma. Je originálny tak, ako bol ten predchádzajúci. Je vytvorený na základe našej fantázie a prispôsobený našim potrebám.

V dňoch po požiari sme veľa rozmýšľali, čo ďalej. Máme predať farmu a kúpiť si nový dom? Alebo vymeniť bývanie na svojom pozemku za bývanie v paneláku? Alebo si nanovo postaviť dom na pôvodnom mieste a pokračovať v začatom životnom štýle?

Bolo potrebné zvažovať všetky pre a proti: či budeme mať dostatok peňazí, či budeme mať dostatok fyzických síl, či sme mentálne pripravení na znovuvybudovanie domova na zhorenisku – bolo toho veľa na uvažovanie. Ale po mnohých rozhovoroch sme napokon dospeli k rozhodnutiu: ostávame doma! Aj keď nám dom zhorel, ale zostalo všetko ostatné: naše zvieratká, naša záhrada, náš dvor, stromy, ktoré sme si vysadili a nie v poslednom rade aj naši domáci miláčikovia – psíkovia a mačičky, ktoré prežili nepríjemnú zimu na farme bez našej opatery, bez toho, aby sa mohli zohriať v dome a čakali na nás, kým sa vrátime.

Tak sme sa pustili do prác: vypratať sutiny a začať znovu stavbu domu. S obrovským nasadením a s pomocou blízkych ľudí sme dosiahli neuveriteľné: 19. apríla 2019 – tri a pol mesiaca po tom, čo nám dom vyhorel do tla, sme sa sťahovali do nového domu. Nebol úplne hotový, ale bývať sa dalo. Bývanie sme si dokončovali už z domova.

Bola som rozhodnutá, že všetok nábytok si vyrobím sama podľa seba a taktiež celý interiér domu bude netypický, prispôsobený mojej fantázii. Teraz, po niekoľkých mesiacoch tvrdej driny, už môžem povedať, že to vyšlo. Máme veľmi osobité interiéry a dnes – 3. januára 2020, rok po požiari máme späť svoj domov. Už sa v novom dome cítime „doma“. Často myslím na náš pôvodný dom a je mi za ním ľúto. Fotky z neho máme zavesené na spálňovej stene, aby sme nezabudli na to, ako to vyzeralo „doma“. Ale je pravdou to, čo nám naše deti v noci, keď horelo, dokola opakovali: „Sú to len veci!“ Aj keď nám tie veci boli milé a tešili sme sa z nich, dajú sa nahradiť. Vďaka mnohým darcom máme všetko, čo potrebujeme k spokojnému životu a hlavne – sme živí a zdraví. Môžeme sa ešte chvíľu hrať na tejto krásnej Zemi k svojej aj druhých spokojnosti.