Zajačiky

Chovať zajačiky sme vlastne nikdy neplánovali. To znamená - keďže ich máme - prišli k nám ako nečakaný darček: milé, rozkošné malé chlpaté stvoreniatka. Sú skutočne úžasné. Kto im raz prepadne, ťažko sa z tejto závislosti vymaní. Sú úchvatné: nič nevystrájajú, nikomu neubližujú a ich hádam jediná túžba je tá, aby ich milovali. A ich najväčší problém je ten, že umierajú úplne nečakane a nepredvídateľne. Akoby si zmysleli, že život, ktorí žijú, za to nestojí a odchádzajú. Ďalší veľký problém s chovom týchto nádherných chlpáčov je ich zarytý predátor - líška. Keďže v našej lokalite sú líšky premnožené a kradnú nám hydinu za bieleho dňa, musíme stále uvažovať krok dopredu, aby sme zajačiky ochránili. Ale aj napriek zabezpečenej klietke sa nám na jar stala smutná udalosť: líška uchmatla zajačinku, ktorá asi pred dvoma týždňami porodila malé zajačiky. Tie už líška nestihla zobrať, lebo ju zbadal pes, ale po zajačej mamičke zostalo päť sirôt, ktoré potrebovali k životu materinské mliečko. A to sme nemali. Mali sme dve možnosti: nechať zajačie bábätká napospas osudu, alebo sa pustiť do ich záchrany - čo sa zdalo byť nemožné. Ale . . . museli sme to skúsiť.

Malé zajačiky sme presťahovali do domu do akvárka, kúpili sme injekčnú striekačku a trikrát - neskôr dvakrát denne sme naše bábätká - ako sme ich nazvali - kojili. Kozie mlieko sa ukázalo ako celkom dobrá náhrada za mliečko od mamy a zajačiky začali rásť. Po každom kŕmení sme im masírovali brušká a oni si to užívali. Bola to nádherná skúsenosť. Tie malé bytosti nám spokojne ležali v dlaniach a kým sme im masírovali brušká, umývali si tváričky od mlieka. Boli už celkom veľké a začali samostatne papať, behali, hrali sa. A potom to prišlo: prvé zomrelo najmenšie - malá biela ňusika, ktorá by pravdepodobne neprežila ani pri matke, lebo mala slabý sací reflex. Tlačili sme do nej mlieko nasilu a trvalo dlho, kým sa napapala. Až raz si povedala, že to za to nestojí a našli sme ju ležať na boku bez života. Druhá zomrela tiež bez varovania. Večer behala, ráno už bola mŕtva. Ale najviac nás zarmútila smrť tretieho zajačika. Bol to malý bojovník - chcel najviac jedla, najviac behal a raz, po raňajšom kŕmení začal veľmi plakať. Evidentne mal kŕče v brušku. Po hodine masírovania, hladkania prosieb, aby neumieral, náš malý bojovník dobojoval. Bola to veľmi smutná udalosť, aj keď naše bábätko bol "len" zajačik.