Ako sme zistili, naše zvieratá nie sú nesmrteľné. Ani vtedy, keď sú nám obzvlášť blízke.
Prvú skutočne bolestnú rozlúčku sme zažili v čase jarmoku 2016. Zomrel Bobenko. Psíček, ktorý u nás žil asi 6 rokov. Bol od prvého dňa náš – jediný raz neprejavil túžbu vrátiť sa k pôvodnej majiteľke. Priľnul k nám od prvej chvíle, ako sa obtrel o okraj našej sedačky. Žil v našej obývačke, kde mal svoj vymedzený kútik, kam sa uchyľoval vždy, keď chcel mať súkromie. Spal vedľa našej postele a neskutočne chrápal – celý dom sa ozýval od jeho chrápania. Jedol vtedy, keď sme jedli my a väčšinou tie isté jedlá, ako my.
Bobenko miloval Vianoce. Vždy si pod stromčekom našiel aj svoj darček, ktorému sa nesmierne tešil. Najviac sa tešil jednému vianočnému darčeku – gumenej sliepke. S neomylnou istotou ju vytiahol spomedzi hromady balíčkov pod stromčekom a nevypustil ju z pusinky, ani keď išiel spať. Jediný problém bol ten, že tá nešťastná gumená hračka mala v sebe píšťalku, ktorá pri každom silnejšom zahryznutí prenikavo pískala. Nevydržali sme to počúvať. Bobenkovi sme ponúkli piškótku – jeho obľúbený pamlsok – a kým si ju vychutnával, odmontovali sme z gumenej slepice píšťalku.
Bobenko miloval rohlíky. Keď dostal k raňajkám rohlíček, prednými labkami si ho pridržal a začal ho vyjedať od stredu. Potom postupne rohlík rozbaľoval a keď ho celý zjedol, neúnavne si pýtal ďalší. Rohlík bol natoľko lákavý, že bez váhania pustil na zem aj kostičku, ak mal vo výhľade svoju pochúťku.
Náš drahý psíček miloval cestovať autom. Stačilo povedať: “Bobi, brm-brm!” a Bobi vedel, čo bude nasledovať. Ak sme sa neobliekali dostatočne rýchlo, skackal okolo nás a štekal. Asi nedokázal pochopiť, prečo sa viac nesnažíme, keď predsa nasleduje brm-brm. V aute potom sedel vpredu, opretý o palubnú dosku a sledoval cestu.
Bobík rozhodne rozumel viac našu reč, ako mi tú jeho. Chápal význam slov, ako: rohlíček, piškótka, brm-brm, do búdy, spinkať, cica, dole (keď sedel na sedačke), hop (keď mohol vysadnúť na sedačku), prechádzka, špinka (pred kúpaním), kúpa (keď išiel do vane), labku, …..
Boli aj situácie, ktoré nemal rád. Neznášal, keď sme odišli z domu a on ostal na terase s naším druhým psíkom Andíkom, ktorý je náš strážny pes (aj takého treba). Ako sme zistili od susedov, Bobenko ten čas, kým my sme boli preč, využil na zavíjanie, kňučanie, brechanie.
Nemal rád ani pobyt na dvore. Vyšiel von na záchod a rýchlo späť do domu! Bol ochotný zostať vonku len vtedy, keď mohol byť s nami a pri nás: keď sme posedávali na terase, grilovali sme vonku alebo sme sa venovali jemu.
Všetky spomienky na Bobenka sú krásne. Zomrel rýchlo a snáď bez trápenia. Vianoce 2016 si už neužil. Plánovali sme darček aj pre neho, ale zostala po ňom len bolestná spomienka. Aj keď bol “len” pes, obohatil naše životy a daroval nám svoju úprimnú lásku. Bol súčasťou našich životov ako člen rodiny a aj keď tu už nie je, spomienka na neho je stále živá.
